No dobre, dobre, som plačka, super senzitívna, emocionálne vyhajpovaná, veď to je u umelcov skoro až povinné, rozplače ma aj Pretty woman, ale zaujímavé, že vždy na tých istých miestach 

No aj tak ma prekvapilo, že na svojej vlastnej premiére som rumázgala!

Bolo to tesne pred záverom predstavenia Sylvia, ktoré som režírovala v divadle Astorka Korzo 90 pred štyrmi rokmi. Krásne vystajlovaná, profi mejkap, celá tip top ako sa na takúto slávnostnú udalosť patrí, sedím si tak v prítmí hľadiska a pozerám sa spolu s divákmi na to, čo som na skúškach videla už sto krát. Všetko šliape takmer ako švajčiarske hodinky, potvory herci, hoci sa častokrát aj v generálkovom týždni radi ulievajú a hrajú tak na 80 percent, pred divákmi akoby švihnutím zázračnej paličky ožijú a konečne dolujú svoje herecké vrcholy. Už už sa blíži koniec predstavenia, ja sa už trochu mrvím na stoličke a hľadám si vhodnú pozíciu, aby som sa mohla rýchlo postaviť zo sedadla, keď po mňa prídu herci do hľadiska na záverečnú klaňačku. A v tom – pozerám, pozerám, pri záverečnom zcudzovacom akoby dvojmonológu sedí Vlado Černý s Aničkou Šiškovou na proscéniu javiska - výborný nápad, môj! :) – a oni obaja to hrajú zrazu tak civilne, tak pravdivo a úprimne.. Vlado je v civile veľký psíčkar, ako ja. A teraz rozpráva v monológu o tom, ako dal navždy uspať svojho milovaného psíka a ja vidím, ako sa mu v očiach lesknú slzy a ako sa mu v jeho hereckej emocionálnej pamati spúšťa bolesť z nedávnej straty jeho vlastného psíka v civile a hneď si aj predstavujem, že ani môj vlastný psík Arturko nie je nesmrteľný a raz táto situácia zastihne aj mňa a už to ide...Revem ako tur, takmer až vzlykám. Po lícach sa mi kotúľajú slzy ako hrachy. Zacítim na sebe pohľad mojej kolegyne, kostýmovej výtvarníčky Simonky Vachálkovej, ktorá sedí vedľa mňa a neveriacky na mňa zíza. Z jej vydeseného profi pohľadu pochopím, že môj mejkap je v prdeli. A zrazu tma a ja sa mám ísť o pár sekúnd pokloniť na javisko! V sále vypredané, vyše tristo divákov a PREZIDENT SR uvidí namiesto mojej tváre len rozpité mazanice! Aj cez mohutný potlesk počujem, ako Simonka zo svojej kabelky šušťavo vyťahuje vreckovku a zacítim, ako mi ju horúčkovito pchá do ruky. Rýchlo sa utieram, ukážem tvár Simonke. ‘‘Ešte pod ľavým okom, poriadne, a pod obočím nad pravým okom, máš tam odtlačenú špirálu!‘‘ Neviem, či aj nefľusla na vreckovku a neutrela mi to. Predsa len, je to matka! ‘‘Dobre?‘‘, pýtam sa v rýchlosti. ‚‘‘Dobre – nabudúce si daj vode odolné šminky!‘‘ Má pravdu, však ale vedela som ja, že budem plakať na vlastnom predstavení???? Simonka je super, praktická žena, okrem toho, že je fantastická profíčka, vždy ma zachráni!

A už sa blíži Majo Labuda ku mne a ja ladne vstávam, akoby nič a ruka v ruke s ním odkráčam pokloniť sa na javisko. Už nie je čas myslieť na rozmazané šminky. Treba si naplno užiť pár sekúnd potlesku, ktorý je pre ozajstného umelca jedinou skutočnou satisfakciou za vynaloženú niekoľkomesačnú námahu. Čas sa na chvíľu zastavil. A......ach, už je to preč.

Odchádzam na popremiérovú párty – čaká ma tam PREZIDENT.