V dabingu som začínala úplne kuriózne! Na to sa nedá zabudnúť, ešte aj po tých mnohých / nechcem to číslo ani vysloviť/ rokoch si na to s mnohými hercami, ktorí to so mnou zažili, so smiechom radi spomíname! Bolo to v roku 1995 v dabingovom štúdiu Atiz, ktoré patrilo Zite Furkovej.

Bola som mladá, začínajúca, talentovaná a ambiciózna režisérka na voľnej nohe, bez peňazí. J

Hneď po skončení VŠMU v roku 1993 som bola rok zamestnaná v Trnavskom divadle. Urobila som tam síce dve, podľa mňa, špičkové a fascinujúce predstavenia – o nich v inom samostatnom blogu – ale byť zamestnaná mi akosi nechutilo. A zmluvu som mala podpísanú na rok – ten uplynul a už som v angažmán nepokračovala.

Môj vtedajší manžel Michal Novinski /vtedy sa ešte volal Ničík/ robil v to čase veľa v divadle Astorka Korzo 90,najma s režisérom Jurajom Nvotom, bol tam varený a pečený, tak sa za mňa prihovoril u Zity, aby mi dala prácu u nej v dabingu. Boli sme čerstvo zobratí, potrebovali sme peniaze. Zita si so mnou potykala a prácu mi dala. Bola však veľmi náročná a prísna, takže pred mojou prvou výrobou u nej som sa poctivo chodila pozerať na výroby iných režisérov, aby som získala know how a uspokojila všetky Zitine oprávnené nároky na kvalitu dabingovej práce. Takže takto teoreticky nadupaná a celá nervózna som sa jedného krásneho rána o 8:00 dostavila na výrobu do tohto vtedy super moderného dabingového Zitinho štúdia. Pozdravila
som sa so zvukárom, s asistentkou, uložila som si veci a zvukár zapol počítač. Začala som si kontrolovať scenáre a pozerať do plánu výroby, aby som mala predstavu, čo presne nás v ten deň čaká.

A počítač sa nezapol J

A zvukár začal všetko kontrolovať.

A skúšal ho zapnúť veľa krát.

A kontrolovali všetci, či ide elektrina.

A išla.

A zvukár všetky káble pozrel.

A počítač stále nešiel.

A zvukár začal nadávať.

A zavolal ďalšieho zvukára od naproti, aby sa na to pozrel.

A ani ten žiadnu chybu nenašiel.

A asistentka začala lamentovať.

A že takto to nestihneme nahrať. A že čo budeme robiť.

A že Zita nás zabije.

A že musí sa zavolať servisák z tej firmy, čo to inštalovala.

A ten prišiel.

A bol tam do 20:00.

A konečne to spojazdnil.

A všetci tvrdili, že také niečo ešte v živote nezažili. A že sa im ešte také s počítačom nikdy nestalo.

A že asi ja mám nejaký zlý vplyv na počítače.

Tak som tam presedela svoj prvý dabingový deň v živote 12 hodín a išla som domov. :)

Už som si myslela, že to som spôsobovala tým počítačom len kedysi a že časom sa táto moja spaľujúca energia akosi obrúsila a trochu vychladla. Ale čoby! 29.7.2020 som prišla ako hosťka do Rádia Regina k Richardovi Sumeghimu spropagovať, okrem iného, moje nové predstavenie Zub za zub. Všetko sme si s Richardom poctivo pripravili, on si otázky a témy poznačil do počítača a začali sme naživo vysielať.  Rozhovor krásne plynul a zrazu začal mať Richard taký nejaký čudný výraz. Videla som, že trochu temperamentnejšie pohybuje myšou a cez pesničku mi ukázal, že sa mu všetko vymazalo a počítač zamrzol. Že ho musí rýchlo reštartovať – dúfal, že to stihne do konca pesničky.

A stihol.

A bol to super rozhovor.

A dala som mu svoj najnovší slivkový bio džem.

A on sa veľmi potešil, lebo je maniak do džemov a akurát sa mu minul.

A to som ja vôbec nevedela, ale mám teraz mániu variť bio džemy.

A o tom až nabudúce.

A..!